Keď deti rastú pred našimi očami. O prírode, odvahe a malých veľkých víťazstvách. Zamyslenie z našich škôl v prírode

Pri našej práci sa stretávame so stovkami detí. Každé je iné. Niektoré prichádzajú plné zvedavosti, nadšenia a otázok. Iné sú opatrnejšie, neisté, trochu bojazlivé. Niektoré potrebujú byť neustále v centre pozornosti, iné sa radšej držia v úzadí a pozorujú svet okolo seba. A práve táto rozmanitosť nám každý rok pripomína, aké nesmierne dôležité je obdobie, keď majú deti deväť či desať rokov. Je to vek, keď už chcú byť veľké, samostatné a odvážne, ale ešte stále veľmi potrebujú istotu, pochopenie a povzbudenie dospelého. Vek, keď si začínajú intenzívnejšie uvedomovať svoje schopnosti, porovnávajú sa s ostatnými a hľadajú svoje miesto v kolektíve.

A potom je tu príroda.

Bez známok, bez školských lavíc, bez neustáleho hodnotenia. Príroda ponúka deťom niečo, čo dnes potrebujú možno viac než kedykoľvek predtým. Priestor skúšať, objavovať, robiť chyby, prekonávať prekážky a zažiť skutočnú radosť z vlastného úspechu. 

Keď sa obyčajná túra stane veľkým víťazstvom. 

Na začiatku túry často počúvame: "Koľko ešte pôjdeme?", "Ja už nevládzem!", "To nezvládnem. "Niekedy príde dážď, inokedy blato, únava či nečakaná zmena počasia. Nie všetko je pohodlné a nie všetko ide podľa plánu. A práve v takýchto chvíľach sa odohráva niečo veľmi dôležité. Deti zisťujú, že aj nepohodlie sa dá zvládnuť. Že únava nemusí znamenať koniec. Že kamarát dokáže podať ruku a že niekedy stačí ešte pár krokov. 

A potom príde cieľ. 

Ten pohľad v detských očiach poznáme veľmi dobre. Únava sa zrazu mení na hrdosť. Dieťa, ktoré pred hodinou pochybovalo o svojich schopnostiach, sa usmieva a hovorí: "Ja som to dokázal!" Možno je to len krátka túra v Tatrách. Pre dieťa však môže znamenať oveľa viac.

Učiteľka, ktorá verí, že to zvládnu

Počas našich pobytov si stále viac uvedomujeme, akú nenahraditeľnú úlohu majú učitelia. Deti sa pred nimi chcú ukázať. Chcú byť pochválené, všimnuté, chcú dokázať, že sú šikovné a odvážne. Niekedy dokonca zvládnu viac práve preto, že ich učiteľka stojí neďaleko a verí im. Pozorujeme, ako veľmi dokáže pomôcť jednoduché povzbudenie. Úsmev, uznanie, trpezlivosť. Ale aj schopnosť nechať dieťa, aby si s primeranou výzvou poradilo samo. Obdivujeme učiteľky, ktoré dokážu počas pobytu povzbudiť unavenú skupinu, upokojiť vystrašené dieťa, rozdeliť svoju pozornosť medzi dvadsať rôznych pováh a ešte sa pritom usmievať. Ich práca sa nekončí odchodom zo školy. Naopak, škola v prírode často odhaľuje jej úplne inú náročnosť. 

A možno práve tu vznikajú tie najpevnejšie vzťahy medzi učiteľom a žiakom. Nie pri tabuli, ale na lesnom chodníku, v daždi, pri spoločnom smiechu či po úspešne zvládnutej výzve. 

Deti nepotrebujú vždy pohodlie. 

Potrebujú skúsenosť. Žijeme v čase, keď sa prirodzene snažíme deťom vytvárať bezpečné a príjemné prostredie. Chceme ich chrániť pred sklamaním, neúspechom a zbytočnými ťažkosťami. Lenže deti potrebujú aj príležitosť niečo prekonať. Nie preto, aby trpeli, ale aby objavili vlastnú silu. Keď dieťa prvýkrát prejde dlhšiu turistickú trasu, zorientuje sa podľa mapy, prekoná strach alebo pomôže slabšiemu spolužiakovi, získava skúsenosť, ktorú mu nedokáže sprostredkovať žiadna učebnica. Učí sa trpezlivosti, spolupráci, rešpektu aj tomu, že nie vždy musí byť prvé a najlepšie. A predovšetkým sa učí dôverovať samo sebe. 

Príroda dáva každému dieťaťu šancu zažiariť.

V školských laviciach vynikajú často tie isté deti. V prírode sa však môžu ukázať úplne iné schopnosti. Tiché dieťa zrazu objaví výnimočný pozorovací talent. Žiak, ktorému sa nedarí v matematike, dokáže výborne čítať mapu. Dieťa, ktoré sa v triede ťažšie sústredí, vydrží trpezlivo sledovať mravce, stopy zvierat alebo život v lesnom potoku. A niekto, kto nie je práve športovo nadaný, prejaví obrovskú vytrvalosť a odhodlanie. Práve tieto chvíle máme na našej práci najradšej. Keď sa dieťa môže ukázať v inom svetle. Keď objaví niečo, v čom je dobré. Keď ho ostatní uvidia inak. To najcennejšie si deti odnášajú domov Počas školy v prírode sa deti naučia mnoho nového o lesoch, zvieratách, horách či histórii krajiny. Objavujú svet, ktorý dovtedy poznali možno len z obrázkov. No keď sa po piatich dňoch vracajú domov, často si odnášajú ešte niečo cennejšie. Pocit, že zvládli byť niekoľko dní bez rodičov. Že dokázali prejsť trasu, ktorej sa na začiatku báli. Že si našli nového kamaráta. Že niekomu pomohli. Že ich učiteľka pochválila za niečo, čo by si predtým možno ani nevšimla. A my vidíme tú radosť v očiach. Nie je to len radosť z výletu. Je to radosť z vlastného rastu. 

Pre nás v CK Tilia preto škola v prírode nikdy nebola iba o ubytovaní, výletoch a pripravenom programe. Je predovšetkým o deťoch. O ich zvedavosti, citlivosti, obavách aj odvahe. O učiteľoch, ktorí ich sprevádzajú. A o prírode, ktorá ponúka nespočetné množstvo príležitostí spoznávať svet aj samých seba. 

Pretože niekedy je najväčším výsledkom školy v prírode obyčajná veta, ktorú si dieťa odnáša domov:" Myslel som si, že to nedokážem. Ale dokázal som to.

 CK TILIA – Skutočná škola v prírode